spaurôs  spa|u|rôs  [CO]

  1. adi., s.m. che, cui che al à pôre, che si spaurìs cun facilitâta lis voltis ancje un spaurôs al rive a fâ un cûr fuart, e a frontâ ogni pericul (Giovanni Gortani, La sbigule - Une gnot tun broili); ma sês po ben spaurôs! / Orès viodius un pôc plui coragjôs (Pieri Çorut, Raspadicis pal Strolic furlan del an 1859)
    Sin. spaventôs
    Var. paurôs
    Cfr. vîl , viliac
  2. adi. che al fâs pôredi nû a no restarà nuia; na muart spaurosa, sanc, e dopu nuia (Pier Paolo Pasolini, I Turcs tal Friûl)
    Sin. di fâ pôre , di pôre , spaventôs , spaventevul
  3. adi. (fig.) tant grant di fâ impression, ancje cun valôr gjeneric di superlatîfla montagne des siet toratis par me e jere di une lontanance spaurose. «Lontan come ce? Come lis stelis?» (Carlo Sgorlon, Il dolfin)
    Sin. di fâ pôre , spaventôs
Proverbis:
  • i spaurôs a viodin il diaul plui neri di chel che al è