paùre  pa|ù|re  [FO]

  1. s.f. (var.) viôt pôre [il cjan] co soi malât, si cuce sot il jet, / e al mi scomence subit a vaî / di paùre che o vebi di murî (Pieri Çorut, Il mio cjan); «Parcè si aie di vê paùre? O sin pûr in compagnie?» (Giovanni Gortani, La teme - Une gnot intun cjastiel)