bodifate  /-à-/  bo|di|fa|te  [CO]

  1. av., inter. par segnâ che un fat al è positîf e fortunât, ancje se lis robis a podevin lâ piês o se altris robis a van mâl"No son plui i timps di une volte!", al dîs cualchidun. "Bodifate!", o dîs jo (AAVV, Sul florî)
    Sin. mancul mâl
    Var. badifate , vadifate