improvisâ im|pro|vi|sâ [CO]
- v.tr. [CO, TS] teatr., mus., let. (ancje ass.) fâ componiments, fâ musiche o dî batudis teatrâls daûr de ispirazion dal moment: cul so cjâf al cjatà pronte risorse, / e al son de sô chitare al scomençà, / dulà che si cjatave, a improvisâ (Pieri Çorut, Lis gloriis di Tambûr - Tamburade I)
 - v.tr. (ancje ass.) fâ alc cence vê il timp di preparâ ben, cjatant une maniere o une soluzion dal moment: no saveve dulà bati il cjâf par improvisâur alc di cene (Giovanni Gortani, Trê Rafaei in jerbe)